Argumenty pre prvú alternatívu obsahujú laickú psychológiu o zvyšovaní frustračnej tolerancie a „nerozmaznávaní“ dieťaťa. Druhá strana mamičiek argumentuje často ich vlastnými pocitmi a citlivosťou voči dieťaťu. Vďaka rôznym názorom a diskusiám na túto tému, sa často obidve skupiny mamičiek navzájom obviňujú buď z bezcitnosti alebo naopak z prílišnej precitlivelosti. Mamičky z druhej skupiny často pociťujú zlyhanie, že k svojmu dieťaťu nakoniec aj tak vždy pribehnú.
Odborníci na detský vývin však pootáčajú diskusiu trochu iným smerom. Viac ako na častosti (frekvencii) reakcií matky na nočné zobudenie, podľa ich zistení záleží na jej adekvátnosti. Štúdia z roku 2009 skúmala 44 dvojíc matiek s deťmi vo veku 12 mesiacov, pri ich nočnej interakcii. Zistili, že deti matiek, ktoré reagovali na nočný nepokoj svojich detí viac konzistentne, citlivo a vnímavo mali k matkám kvalitnejší a dôvernejší vzťah (slovami psychológie - boli bezpečne pripútané). Tieto matky reagovali na nočné zobudenie dieťaťa zdvihnutím ho na ruky a upokojením.
Počas troch nocí boli deti pozorované v ich postieľkach pomocou video systému. Matky si počas toho pre účel výskumu zaznamenávali nočné interakcie s dieťaťom do denníku a vyplnili dotazník o temperamente dieťaťa. Na zisťovanie vzťahu medzi matkou a dieťaťom bola použitá už klasická metóda „Zvláštnej situácie“ Mary Ainsworthovej, ktorá je založená na pozorovaní sekvencie stretnutí matky s jej dieťaťom, a hlavne na reakcii dieťaťa pri matkinom príchode.
Prečo ale deti v noci po prebudení plačú a ako to súvisí s ich vzťahom k matke ? Napriek niekoľkým spopularizovaným tvrdeniam, že ide len o zlozvyk (napr. Ferber, 1985/2006), sa vývinoví psychológovia zhodujú skôr na vysvetlení teórie vzťahovej väzby (attachment theory, jedna z kľúčových tém súčasnej vývinovej psychológie). Podľa nej sú deti biologicky naprogramované odpovedať na určité podmienky strachom – napr. aj na situáciu, keď sú v noci osamotené v tme, pretože to signalizuje potenciálne nebezpečenstvo (bez ohľadu na reálne ohrozenie). V takom prípade sa plačom alebo protestom pri odlučovaní snažia zabezpečiť blízkosť svojej najbližšej osoby (najčastejšie matky). Podľa tejto teórie ide teda o vrodené správanie, nie o zlozvyk.
Dá sa teda povedať, že aj napriek tomu, že takáto metóda môže mať „žiadúci účinok“ v podobe eliminácie nočného plaču, ten však môže byť len sprievodným javom iných nepriaznivých dôsledkov na vzťahu dieťaťa k matke a tiež jeho vyvíjajúcej sa osobnosti.
ZDROJE:
HIGLEY, Elizabeth a Mary DOZIER. Nighttime maternal responsiveness and infant attachment at one year. Attachment & Human Development [online]. 2009, 11(4), 347-363 [cit. 2016-05-09]. DOI: 10.1080/14616730903016979. ISSN 1461-6734.
Dostupné z: http://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/14616730903016979